Príbehy a poriadok miestnej cirkvi a obce

Najspoľahlivejšie údaje o založení osady Ambrózka (Ambrózfalva) a o prvých rokoch jej existencie nám poskytuje protokol ambrózskej evanjelickej cirkvi z rokov 1846 – 1862. V nej prvý riadny ambrózsky farár Samuel Gally, ktorý nastúpil do úradu roku 1850, v slovakizovanej češtine zapísal v krátkosti prvý záznam o príchode slovenských osadníkov na pustatinu. Nazval ho Príbehy a poriadok cirkvi a obce ambrózfalvskej. Pretože obyvatelia pochádzali z chudobných rodín z čabianskych viníc a sálašov, kde pracovali na panstve, žiadali povolenie odsťahovať sa z Békešskej stolice.

Za týmto účelom odišli ich vodcovia Ján Maxin a Ondrej Jančík roku 1843 na Pécsku, kde žiadali komorské panstvo, aby im pridelilo zem na pustatine v susednej stolici. Tú im panstvo sľúbilo na pustatine Kuvik, ale tá sa im pre malú výmeru pre 120 rodín, približne 200 ľudí, zdala malá a preto im roku 1844 komorský úradník Mihály Butaik a fiškáľ (advokát) I. Bertaki vymerali jednu časť už osídlenej pustatiny Pitvaroš. Dostali 120 numerov (číslo domu s pozemkom) na stavbu obydlí s podmienkou, že z polovice budú na 5 jujeroch (1 jujer = 0,40 ha) pestovať tabak a za zem budú ročne platiť 2 zlatky v striebre. Celkom každý numer bude mať výmeru 20 jujerov, čiže s obydlím a pozemkom. Na každý numer im poskytla komora 200 zlatých v šajnách, aby si mohli kúpiť drevo a iné potrebné veci a aby bez platenia dane mohli poskytnutú sumu do 6 rokov splatiť.

Zo začiatku bývali biedne, kým si nepostavili domy, ubytovali sa pod šiatrami a v jamách. Na pole vyšli na jar okolo Ďura. Keďže zo začiatku nemali žiadny statok, pridelenú zem prenajali Komlóšanom a Pitvarošanom, aby sa mohli venovať stavaniu domov. Rovnako hneď po svojom príchode začali stavať aj cirkevný dom (modlitebňu), na čo si zjednali majstra z Paloty za 851 zlatých v šajnách. Každý z obyvateľov prispel 10 šajnami. Prvým richtárom sa stal Matúš Havran. Zvolili ho na ulici, pretože v tom čase nestál ani jeden dom. Malý zvon k cirkevnému domu daroval barón Ľudovít Ambrózy, majiteľ komlóšskeho panstva, bývajúci v Temešváre. Za jeho poctivosť a pomoc pomenovali novozaloženú osadu jeho menom. Deti najskôr vyučoval notár Alexander Jacsnay, po ňom bývalý majerský strážmajster Jozef Majerčík. Napokon si z Nadlaku pozvali riadneho evanjelického učiteľa Samuela Dema, ktorý tu bol tri roky aj levitom, kým filiálna cirkev neprešla z pitvarošskej  do komlóšskej matkocirkvi. Prvý cintorín bol zriadený už roku 1844 za pomoci Ľudovíta Molitorisa z Pitvaroša. Následne si obec kúpila mlyn, jedno koleso za 200 starých zlatých, ktorý odovzdala cirkvi. Toľko z vybraných cenných záznamov Samuela Gallyho o začiatkoch Ambrózky, ktorý prezrádza aj to, že osadníci boli výlučne evanjelici a v obci malo rozhodujúce slovo cirkevné predstavenstvo. Slováci si novú obec nazvali po svojom Ambrózka.

Skutky a mená popredných z cirkevného protokolu

Z prvých strán uvedeného protokolu, písaného od roku 1846, keď sa o prvých obyvateľov duchovne staral pitvarošský evanjelický farár Ján Kutlík st., nachádzame už aj prvé autentické záznamy o fungujúcom evanjelickom spoločenstve. Prvý konvent v tejto pitvarošskej filiálnej cirkvi sa konal 9. decembra 1846 za prítomnosti farára Jána Kutlíka, učiteľa Samuela Dema a presbyterov Juraja Paula, Tomáša Liptáka, Jána Žibritu, Jána Číčela, Juraja Krištofa, Jána Filu, Jána Havrana, Ondreja Jančíka a predstavených obce Jána Vlčku (richtár) a Jána Ďurku. Pri kurátorskej účtovnej uzávierke celoročný cirkevný príjem bol 948 zlatých a 39 grošov a výdaj 844 zlatých a 24 grošov. Z mlyna mali príjem 53 keblov a výdavok 47 keblov (kebel = 125 litrov) a 1 veku (33 litrov). Nový kurátor prevzal 5 keblov a 3 veky. Pre nové obdobie za kurátora jednomyseľne zvolili Jána Čičela, za kostolníka Juraja Cabarku, zvonárom zostal predchádzajúci. Konvent sa uzniesol, že za dva roky majú dlžníci zaplatiť nie žitom, ale peniazmi, a to 12 zlatých a 30 grošov za kebel. Farár Ján Kutlík navrhol, nech presbyteri dbajú na to, aby prichádzajúci obyvatelia hneď pri pridelení numera platili poplatok do cirkevnej kasy. Druhý konvent sa 10. decembra 1847 konal tiež za prítomnosti farára Jána Kutlíka, učiteľa Samuela Dema, kurátora Jána Číčela, nového kurátora Juraja Krištofa, richtára Jána Šarkana, Michala Čelovského, prísažného Ondreja Beracku, sirotského otca Ondreja Jančíka a doterajších presbyterov. Konvent sa uzniesol, aby doterajší mlynský richtár Martin Veraj zostal, ale bez platu a aby mlynár súhlasil do jari, do Ďura, s doterajšou piatou čiastkou mlynského mýta. Za nového kostolníka zvolili Ondreja Kojnoka. Farár Kutlík žiadal, aby kurátor dbal o väčší poriadok na cintoríne, aby tam nechodil dobytok a neskladovala sa tam obecná slama a seno. Riešila sa aj otázka obecnej pôrodnej baby, lebo stolica žiadala, aby nová bola školená. Obmedzila sa právomoc kurátora – odteraz mohol predávať obilie len do 2 zlatých šajnových, ak za viac, tak len za účasti presbyterov, pričom výdavky na mlyn bude písať osobitne. Farár Ján Kutlík žiadal, aby namiesto od každého numera ročne po merke (merka = 60 litrov) žita, čo za rok činí 12 keblov, ktoré dostáva, mu cirkevníci platili v peniazoch. Roku 1848 kúpili od Martina Hegedíša z Komlóša obecný dom a k nemu prináležiacu zem.

Nástup prvého vlastného farára

Za prvého vlastného evanjelického farára 15. apríla 1850 nastúpil Samuel Gally. Kurátorom bol Ján Havran, dozorcom Ján Filo, kostolníkom Juraj Žibrita a presbytermi Pavel Mokoš, Ondrej Čirik, Juraj Cipo, Ján Vlčko a Michal Čelovský. Ako učiteľ a farár dva roky pôsobil vo Varšande, ale do Ambrózky prišiel zo Slovenského Bánhedeša, kde pôsobil iba tri mesiace. Na výročnom konvente 2. februára 1851 už za účasti farára Samuela Gallyho, učiteľa Ondreja Rozmana, kurátora Michala Čelovského, boženíka Jána Ambroža, presbyterov Martina Veraja, Juraja Cabarku, Juraja Cipa, Juraja Štefánika, Juraja Anda a kostolníka Pavla Štefánika sa rozhodlo, aby sa kúpil namiesto doterajšieho malého väčší zvon. Za týmto účelom sa má vycestovať do Pešti k pánu farárovi Székácsovi, aby ten cenu za poltreťa centový (cent = 56kg) hotový zvon dohodol a nám oznámil. Pôžičku 500 zlatých naň prisľúbil tunajší mlynár Juraj Kováč. Zvon dali zliať v Arade, kde zaň zaplatili 607 zlatých v menkách (zmenka). Zvon so súhlasom panstva umiestnili vo zvonici 29. marca 1851. V tomto roku kúpili pre cirkev a cirkevný dom veľa vecí. Napríklad na Čabe od vdovy Mladonickej za 500 zlatých v šajnách nábytok, ktorý poskladal tunajší Alexander Bertok. V Arade kúpili kalich a krčah k Večeri Pánovej a pre farára dali zhotoviť kamžu. Roku 1852 za kurátora zvolili Ondreja Beracku a po jeho boku Jána Ambruša, za presbyterov Jána Štefánika, Juraja Molnára, Jána Liptáka, Jána Anda a za kostolníka Adama Betka. Roku 1853 za kurátora zvolili Jána Uhrina, za presbyterov Jána Štefánika, Ondreja Beracku, Ondreja Vrbovského, Juraja Hrabovského a Tomáša Liptáka, za kostolníka Juraja Štefánika. V tomto roku sa riešila aj otázka bytu učiteľa, aby jedna izba zostala pre neho a druhú aby uvoľnil pre žiakov. Učiteľom bol Ondrej Rozman. Roku 1854 bol kurátorom Ján Havran, jeho pomocníkom Juraj Štefánik. Roku 1855 zostal kurátorom Ján Havran, jeho pomocníkom sa stal Ján Lipták a kostolníkom Michal Arnócky. To je rok, v ktorom sa cirkev a obec sústreďovala na stavbu fary a školskej budovy. Od roku 1857 už písali protokol po maďarsky, ale od strany 159 po stranu 177 sa takzvané kurátorské počty (ročná účtovná uzávierka) uvádzali v slovenčine. V roku 1891 žilo v Amrózke 1006 Slovákov.

 

Ján Jančovic

článok bol uverejnený v ročenke SCS v Budapesti Náš kalendár 2019, strana 141-143, SlovakUm 2018

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť